Koniec sezóny pod Grossglocknerom

Čakanie na koniec pracovného týždňa je rovnako úmorné ako na tohtoročnú jeseň s jej farebnými odtieňmi. Povinnosti zahmľujú výhľad na najbližší víkend a na vychladenú kapotu eReSky sadá jedine tak prach. Pri predpovedi počasia prestávam čakať na znamenie a bezhlavo vyplácam rezerváciu v hoteli. Cieľ je jasný a je to výletová istota, ktorá nevytrasie, výhľadmi nesklame a polomermi zahreje každú dlaň na volante. Balím päť vecí, tankujem do plna a v piatok na obed vyrážame proti prúdu východných bratislavčanov. Navigácia mi mierne dvíha adrenalín, nakoľko je príjazd k mýtnej bráne iba 30 minút pred uzavretím. Sebavedomé vibrácie motora ma však ubezpečujú, že tých pár hodín na diaľnici zhltneme ešte skôr.

Komfortne sa predierame pomedzi autá a miestami pred sebou tlačíme rakúske nárazníky. Neodolateľný pohľad, ktorý im vypĺňa späťáky, nakoniec presvedčí aj tých najtvrdohlavejších ľavojazdcov a uhýbajú sile, ktorá určuje inú rýchlosť. Minútu po 18-tej platíme vstupné a vydýchnutím sa ocitáme v móde relax. Pri prvej “kehre” je nám jasné, že sa slnko rúti za kopce a teraz je čas na výhľady. A tie najvyššie a najďalekejšie sú práve na Edelweisspitze, kam aj smerujeme. Odrazu sme vo výške 2 571 m n. m. a more oranžovoružového jasu sa rozlieva na všetky štíty. Na veži sa točíme a pohľadom prechádzame každé jedno zákutie alpskej panorámy. 

Chladný večerný vzduch dolieha na plecia hôr a rýchly nástup noci nám ukončuje posledné dnešné povyrazenie a po pár zákrutách parkujeme pri hoteli, kde nás víta český recepčný. Magická sila tejto cesty ma budí ešte pred východom slnka, aby bola zachovaná rutina a vyrážam bez zvyšku posádky. Bezstarostne sa vraciam späť na vyhliadku po mačacích hlavách a zo sústredenia ma uvoľňuje dokonalé naladenie podvozku, ktoré v ostrých zákrutách drží stopu, neuskakuje a zároveň zachováva pohodlie. Objektívom zachytávam prvé ranné lúče aj znovuzrodenie odleskov ladnej čiernej metalízy. Práve takéto okreskové rána s horskou prímesou jesenného svetla primiešavajú do fotografii viac pestrosti a teplých tónov.

Po raňajkách vyrážame na vyhliadku pod Grossglocknerom. Návštevníkov je oproti sezóne veľmi málo a aj piskot svišťov utíchol. Pokračujeme preto k F.A.T. Mankei, kde zisťujeme, že chystajú rozlúčkovú párty so sezónou. Aj v obmedzenom režime stíhame rýchlu kávu a porciu kaiserschmarrn.

Cesty sú prázdne, bez zadychčaných karavanov a spomalených výletníkov. Väčšina šoférov sem dnes prišla z rovnakého dôvodu ako my. Dosýtosti a bezstarostne si zajazdiť na nádhernej alpenstrasse. Do podvečerných hodín sa spoločne preháňame po asfalte, tunelmi a sem-tam aj súťaživejšie pokorujeme limity. Jasnú oblohu začínajú s príchodom noci viac a viac zahaľovať husté biele mračná. Teploty klesajú spolu so slnkom, ktorého dychberúci západ si užívame už na pastvine pri hoteli. V tichosti a s prílivom emócií radosti.

Nasledujúce ráno nás prekvapuje zamrznutou cestou a jemnou bielou posýpkou. Mrazivý vietor ešte viac podčiarkuje výraznú zmenu počasia. Jemná vrstva snehu necháva vyniknúť tvary rozšírenej karosérie. Menej zimne sa tvária letné pneumatiky a preto volíme zjazd smerom na Heiligenblut, kde je odrazu príjemných 12 stupňov, ktoré roztápajú aj posledné zvyšky snehu na kapote a s ním mizne aj pôvab zákrut Grossglockner Hochalpenstrasse. Okreskami pokračujeme na Spittal an der Drau, kde sa napájame na diaľnicu a niekoľko hodinovú cestu domov.

článok bol uverejnený v Audi Magazín / jeseň-zima 2023