Liptovská Lúžna - Partizánska Ľupča

Športiak sem, športiak tam a celé dni s kŕčom v nohe a so spotenými dlaňami na volante - znie to síce lákavo, no šoférovanie nie je tak jednotvárne ako táto predstava. A ja šoférujem rád. Preto, keď mi občas pristane na parkovisku takýto cukrík ako pred časom od Volva, neváham zájsť na nazvime to menej dostupné cesty.

Jedna z tých divokejších sa nachádza blízko Ružomberka a niekoľkými kilometrami prechádza aj Národným parkom Nízke Tatry. Začiatok v Liptovskej Lužnej sa môže na prvý pohľad javiť ako skratka so záverom v Partizánskej Ľupči, no toto nie je úsek, kde si cestu skrátite, práve naopak. 

Úzka a doslova rozprávková dolina, ktorá sa za obcou predo mnou otvára, akoby zatiahla oponu a oddelila dva svety. Ten moderný a ten “jurský”, ktorý v tomto období nešetrí bujarosťou a životom prekypujúcim doslova ponad vozovku. No trochu elektrizujúcej elegancie modernej doby si beriem so sebou. Bez zbytočného odvrávania a s neskutočnou jemnosťou sa nechávam vytiahnuť cez sedlo Prievalec (1 100 m n.m.) k vysielaču pri ceste. Odtiaľ už každý ďalší kilometer klesania predstavuje ešte väčšie zahĺbenie sa do ticha a pokoja prírody.

Prechádzam popri odbočke na Železnô a nabieham na sedemnásť kilometrov dlhý úsek, kde čistokrvný dravec s elektrickou dušou automaticky splýva s asymetrickými ohybmi povrchu a prejazd sa spomaľuje ako film, v ktorom si výnimočný záber upravuje čas podľa predstáv. Dolina sa ešte väčšmi zúžila a o ten úzky kúsok roviny sa okreska začína deliť so silnejúcim potokom. Motivovaný prúdom plynule zrýchľujem a začínam mať pocit, že nielen smerujem do budúcnosti, ale už sa v nej aj veziem. Bez kriku, svižne a zároveň ladne, čakajúc kedy sa nadnesiem ponad vozovku a prerazím tým výkonom tatranský vzduch.

Po pravej strane sa núka odbočka k Chate Magurke cez machom obrastený most, ja však po ľúbeznej 2224-ke pokračujem ďalej. Okolie plné uskladnených drevín navodzuje pocit, že s týmto crossoverom tu nemám čo hľadať. No batéria ma príliš “netankuje”, energie ma tento elegán ešte dostatok. Postupne nabieham na nový asfalt a za Partizánskou Ľupčou sa napájam na 18-ku. Čaká ma podvečerná cesta domov, ktorá bude omnoho nudnejšia ako okresky, ktoré som práve zdolal, no aspoň mám čas vstrebať nadšenie, ktoré mi tento spoločník priniesol. Ako ma dobieha neskorá hodina, spoznávam ďalšie zaujímavé prvky interiéru, ktoré sú za denného svetla eliminované. Osvetlenie dotvárajúce abstraktný detail na palubovke ešte viac podčiarkuje ambiciózny prístup tvorcov a dizajnérov a dodáva prvok vynímočnosti elegánovi, ktorého nepokorila ani dnešná skúška “dospelosti”.

Šoférujem rád. A o to viac, ak cítim “osobnosť” auta. Okresky sú totiž prieberčivé a ich krivky úprimné, charakter odhalia po pár kilometroch. Môžu priniesť nadšenie a rovnako aj sklamanie. V tomto prípade som nadšene spoznal budúcnosť, ktorá sa aj vďaka elektromobilite črtá ako rovnako záživná a plná emócií za volantom, na cestách a predovšetkým s vami.