Čaro cestovania

V dnešných časoch moderných je cestovanie autom povýšené do takých výšin komfortu, že sa na to nechá nahovoriť aj obecne známy druh - Človek náročný (Homo Comfortus). Auto vám už dnes splní také priania o akých ste ani netušili, že ich máte. A to sa vôbec nebavíme o základných výhrevných funkciách či brzdových asistentoch. Dnes vám sedačka zadok nielen vyhreje a ukolísa ako bábätko, ale vám aj pomasíruje chrbát. Keď zavriete oči, môže sa vám chvíľami dokonca zdať, že vás mačkajú profesionálne ruky nejakého maséra s happyendom. Aj keď vám to neodporúčam, no aj pri tých zavretých očiach vás jednoznačne podrží asistent držania v jazdnom pruhu.

Každopádne takto by sme mohli pokračovať na ďalších dvoch troch stranách. Kto má naopak rád poriadny zvuk a trasenie, pri ktorom cíti každý kúsok zeme a samozrejme poriadny motor pod kapotou, rovnako si príde na svoje, lebo výber je naozaj bohatý a športiaky dostupnejšie ako kedykoľvek predtým. Nástroj je v týchto oboch prípadoch jasný. Čo však jasné nie je, to sú kulisy - cesty pre toto vystúpenie. 

Čoraz viac ľudí túži po spoznávaní čo NAJčarovnejších miest. Výhľady z niektorých častí diaľnice sú naozaj dychberúce, no máte pocit, že to krásno je obzvlášť ďaleko, necítite ho tak intenzívne a v neposlednom rade frčíte podstatne vyššou rýchlosťou ako mimo nej. To krásno teda trvá kratšie, priam minimálne.

Mnohokrát sledujeme autá zrovna idúce súbežne s diaľnicou po okreske, ktorá ju na pár kilometrov kopíruje a ako pomaly nasáva ten istý výhľad ako my. Osamote, nenáhlivo a s jedinečnou možnosťou kedykoľvek to odstaviť na krajnicu a len tak žiť tým momentom. A práve na takýchto bočných a často aj hrboľatejších cestách s rôznymi odtieňmi asfaltovej pleti je to auto omnoho viac ako doma, vybavené tými všetkými modernými technologickými fičúrkami.

Aj keď sa väčšina ľudí presúva omnoho častejšie za povinnosťami ako bez cieľa, stále môžeme tvrdiť, že nejaký ten auto-moto boom tú už zopár rokov prebieha. Pretože nás omnoho viac ráno sadne do auta a len tak vyrazí na okolité cesty, na kávu na vzdialenejšiu pumpu, proste hocikam. Naďalej však zostáva určitá skupina bez odvahy alebo chuti šoférovať bez nejakého morálne nadneseného či spoločensky prijateľného dôvodu. V tomto prípade treba dúfať, že sa cez tieto hlboko zakorenené prvky dávnej výchovy prenesú, nájdu tú starú mapu, ktorá čaká v domácej knižnici na oprášenie a vyrazia, objavia, zažijú a budú aspoň tak vysmiati ako my.

Šťastnú cestu priatelia.

P.S.: Kto nevie používať mapu, stačí aby sa zveril do rúk Googlu, ten to má v aktuálnom merku.