Dokonalý Deň

Sebavedomo a s ľahkosťou pritláčam pedál k podlahe, motor jemným otrasom prejavuje zvyšujúce sa otáčky, necítim ani vánok tobôž nejaký silný vietor, som v kabíne absolútne izolovaný od vonkajška, no tlak ma priráža o sedačku tak silno, že začínam cítiť ako ma obopínajú jej zaoblené hrany. Na tachometer sa nepozerám, rýchlosť už dokážem vycítiť a keďže svižná rovinka sa veľmi rýchlo kráti, adrenalín mi začína prúdiť telom a pomaly upúšťam od svojho chtíču. Spomaľujem a znenazdajky mi do nosa udiera jemná vôňa kávy….Počkať, niečo tu nesedí….

Otváram oči a moja spomienka na jazdu z minulého týždňa je mávnutím čarovného drievka preč. Adrenalín, rýchlosť a izolácia sú preč tiež. Vo výhľade mám epicky sa tváriaceho elegána v rokoch a popravde, neviem sa dočkať dna šálky. Slnko smeruje vyššie a vyššie a ja som pripravený vychutnať si jeho potenciál do poslednej sekundy svitu, a teda užiť si svoj dokonalý deň do úplného konca. Dnes ma nepoháňa čas, iba prostá chuť šoférovať. Zatiaľ čo Cayman GT4 zostáva odparkovaný niekoľko sto kilometrov odtiaľto, belasá 911-ka začína chytať prvý bronz. Aj keď sa môže zdať, že ide o výstavný kúsok alebo garážovú krásku a jej kapota by mala byť leštená maximálne od detských odtlačkov, opak je pravdou. Do povrchu cesty sa zahryzne s rovnakým odhodlaním ako pred päťdesiatimi rokmi.

Sám netuším, čo ma čaká a som pripravený ujať sa volantu a viesť nás oboch pravými okreskami s poctivým nevylešteným povrchom a s takou istou hĺbkou duše, akú v podvedomí nasávam aj z tohto auta. Približujem sa a očami ohmatávam modrastú alebo poršácky nazývanú gemini blue siluetu. Farba, ktorá nielen že bude pútať pozornosť, ale aj hypnoticky pribrzdí náhliacich sa. Spolu so svojím výrazom “tváre” pôsobí doslova rozkošne. To svedčí o tom, že klame telom, pretože počet koní vo vnútri predstavuje veľmi zaujímavé číslo.

Mechanické cvaknutie kľučky ma nostalgicky vracia k mojim šoférskym začiatkom. Tisíce kilometrov, desiatky ošúchaných no i novotou prevoňaných interiérov a stovky zážitkov, tie mi v priebehu sekundy prebehli mysľou. Ocitám sa v úzkom sedadle a s pritiahnutými nohami čítam línie interiéru, ktorý je skromný, jednoduchý a perfektne ladí s celkovou konštrukciou auta. Akoby prešiel rukami Marie Kondo. Priestor pod palubovkou pôsobí na prvý pohľad prázdno, no celý vnútorný priestor nedisponuje takými rozmermi ako napríklad nová 911-ka. Zaráža ma počet ovládacích gombíkov na palubovke, teda presne tri posuvné old school ovládače, ktoré maximálne naženú teplý vzduch a to je všetko. Zostáva mi sa len pousmiať nad tým, aké záživné bude jazdiť na tak šoférsky vyladenom Porsche bez zbytočných infotainmentov a moderných narúšačov koncentrácie.

Koho však zaujímajú tlačidlá či pásy? Predsa to prvé otočenie kľúčom je vždy tá výnimočná chvíľa a o to viac, keď môžem konečne počuť a aj cítiť podstatnú časť skladačky - motor. S hlbokým nádychom otáčam kľúč do prvej polohy a počujem jemné tik-tik-tik. Nie je to však odpočítavanie pred výbuchom, aj keď dalo by sa to k tomu prirovnať, pretože po otočení do druhej polohy iskra vzplanutá pod kapotou spúšťa výbuch hlboko rezonujúcej energie. V prvých sekundách podporne stláčam pedál a povzbudzujem prvé záchvevy piestov. Ten zvuk je neuveriteľný, zozadu prepadáva moje ušné bubienky.

Nevadí mi priznať, že lapám po dychu, keď cítim tie vibrácie a silu, ktorá ma bude na najbližších kilometroch poháňať. Chutnučký veterán sa v okamžiku zmenil na drsne bublajúceho dravca, na ktorého sa podvedome obávam čo i len siahnuť, aby som ho nedráždil. Jemne radím jednotku a rovnako presne a s ľahkosťou tam aj zapadá ako zasa volant do mojich rúk. Chvíľu potrvá, kým dorazím do dnešného cieľa, no čím viac bude cesta prenikať do tichších oblastí, tým krajšie okolie a naturálnejší povrch bude mať. Z Banskej Bystrice vyrážam po 66-ke do Brezna a líniou okresky podčiarkujem hranicu národného parku. Je to známy hlavný ťah s vysokou kvalitou povrchu a vďaka riedkej premávke zapadám do svižného prúdu áut. Objazdom centra Brezna sa dostávam k 72-ke, ktorá ma vyťahuje von z mesta smerom na Tisovec. Rýchle rovinky prechádzajú pomedzi zopár obcí a v bode, kde sa predtým súbežné koľajnice odpájajú doľava, vetvy stromov zatieňujú cestu a pribúdajú záhyby. Po chvíli sa predo mnou krajina otvára a cesta prechádza sedlom, v ktorom sídli známy salaš Zbojská. Pre niekoho obľúbená zastávka, pre mňa pomyselná štartovacia čiara, za ktorou nasledujú prejazdy tiahlymi zákrutami popod viadukty. Tie cesta niekoľkokrát križuje po dokonale hladkom a dostatočne širokom povrchu. Kamenné steny podopierajúce svah vytvárajú pocit, že cesta je širšia a auto na nej menšie, o to komfortnejšie sa cítim v športiaku. Postupne sa výhľad uzatvára a cesta sa ponára hlbšie do lesa. Vozovka začína byť užšia a ja povzbudený predošlými kilometrami začínam rozumieť pohybom auta. Cítim v rukách jeho hmotnosť, ktorou hýbem a ovládam ju lepšie a lepšie. Vytvára to vo mne pocit, že som súčasťou toho všetkého - riadenia, jazdenia a s celou konštrukciou tvoríme jeden celok.

V Tisovci sa pri reštaurácií Centrál odpájam z cesty prvej triedy na 531-ku, ktorá prechádza cez nádhernú prírodu Muránskej planiny. Čo je však ešte lepšie, prechádza po novom asfalte medzi obcou Muráň a Muránskou Hutou. Ostrejšie zákruty, rovinky, prechod popri pomníku SNP v sedle Dielik a čochvíľa som v obci. Parkujem pri predajni so slávnymi Muránskymi buchtami a široká ponuka náplní mi spolu s vôňou čerstvého pečiva opantáva hlavu. Keď sa však obzriem cez plece, cítim vyčítavý pohľad prichádzajúci z parkoviska, preto buchty balím a pokračujem ďalej. Môj dnešný spoločník okúsil jedny z najlepších okresiek a začína nenažrane požadovať viac a viac dobrého asfaltu. Spoločne smerujeme do lesov, divočiny, pomedzi dobytok a sysle a predovšetkým do kopca.

Ako som očakával, že ťah motora nebude taký ako na rovine, tak som vychádzajúc z jediného vracáku, ktorý tam je, pochopil, že sa mýlim. Neuveriteľná dravá sila nás vytlačila von zo zákruty a s rovnakou vervou sa vložila do ďalšieho stúpania. Po chvíľke zostupujem k Muránskej Hute a pokračujem malebnou časťou Slovenska. Kabínu vypĺňajú slnečné lúče, rev motora a vôňa buchiet, ktoré potajme jednu za druhou vyťahujem z papierového vrecka. Netrvalo dlho a prichádzam popod železničný most ku križovatke v miestnej časti Červená Skala. Opätovne sa pripájam na 66-ku a pokračujem smerom na Telgárt. Ako sa cesta rozširuje a rovinky naťahujú, zákruty sú zrazu rýchlejšie a preto som mihnutím oka na ďalšej šálke kávy, tentokrát s výhľadom na Chmarošský viadukt. Dnes tu nestretávam veľa návštevníkov, aj keď je to jeden z najfotogenickejších mostov na Slovensku.

Ideálne počasie, minimálna premávka a my dvaja na okreske. Vychutnávam si točenie volantom, sledujem ako auto dokonale číta cestu, kĺže sa po nej a následne vrazí ten svoj zvedavý nos plnou silou do zákruty, z ktorej sa svižne opäť vytiahne na rovinu. Jazda je plná eufórie a tak neuveriteľne realistická, asi ako mal Bastian na konci príbehu, ktorý nikdy nekončí. Pevne stískal svojho lietajúceho drakopsa a s čistou detskou radosťou leteli z Fantázie naprieč súčasnosti. A tak aj ja ženiem svojho Falca v ústrety horskému priechodu Vernár a to, že ubehlo päťdesiat rokov, odkedy vyšiel prvýkrát z fabriky, nehrá absolútne rolu. Pretože pre takýto motor a pribalené vysokoprofiláče je táto cesta priam dokonalá. Prináša so sebou emócie, aké mi dnes ponúkne len máloktoré auto. Pocit, že ožívam spolu s autom, navzájom sa vnímame a komunikujeme. A čím tvrdšie šoférujem, tým hladšie postupujeme. Elektrizujúce vibrácie, ktoré do môjho tela vstupujú cez volant a vystupujú zasa cez trefne umiestnené pedále, prepájajú ráz cesty s nami oboma.

Prechádzame dedinou, pomalšie ako by som si želal, no ruky domácich pozitívne smerujú nahor. Deti mávajú ostošesť. A tak sa aj ja snažím nahodiť výraz rozkošného veterána a pokračujem do Popradu. Tam to doslova stáčam na 18-ku, z ktorej sa po chvíli odpájam na cestu druhej triedy ešte bližšie k horám. Do výhľadu sa mi priplietávajú štíty a aj hemžiaci sa turisti. Do Starého Smokovca vchádzam prejazdom cez železničné priecestie a držím sa ľavej odbočky. Povedal som si, že si doprajem lepší výhľad a v tejto oblasti viem presne, kde ho aj nájdem. Za prvé na vyhliadkovej okreske číslo 537, po ktorej sa ťahám od Smokovca a za druhé opäť pri dobrej šálke kávy. Pohľady do doliny ma napĺňajú pokojom a tak si s elegánom vrčíme radšej tichšie a pomalšie. Predsa len sme v národnom parku. Prichádzam do Štrbského Plesa a cielene sa zamotávam v jednej skrytej uličke, potom okolo hotela hore kamenistou cestou priamo pod zaujímavú stavbu. V začiatkoch vzácna drevená vežička a teraz murovaná kaviareň s dokonalou vyhliadkou. Je čas na tretiu kofeínovú nálož a nasávanie čerstvého horského vzduchu pod majestátnymi masívmi.

Prešla trištvrte hodina a ja už opäť cvakám kľučkou, nasadám a otáčam kľúčom. Schádzam nadol po Szentiványho ku križovatke a bočím doprava, čím vlastne pokračujem po predošlej okreske. A aj by som po nej pokračoval ďalej, keby ma podmanivými krivkami nevtiahla 538-ka na svoj smer. Je to rýchla a pekne naskladaná cesta so zakončením v Tatranskej Štrbe, občasne obmedzená “brzdičmi”, ktorí si ju mýlia s promenádou. Dnes napríklad s českými ešpézetkami, na čo promptne reagujem obiehacím manévrom. “Ti teda zírali”, ale do doliny a nie na mňa. Môj zadok čoskoro mizne v lome ďalšej zákruty a ani sa nenazdám a stojím na stopke pred 18-kou. Na zakončenie dnešného dokonalého dňa ako stvorená.

Pokračujem na západ a spoločne s cestou prechádzam popod diaľnicu, ktorú do kabíny nevpúšťam ani zvukovo, ani vizuálne. Jednoducho na ňu kašlem a užívam si vlnenie okresky cez Važec, Východnú a Hybe. Na známej križovatke za Hybe bočím doprava a pokračujem smerom na Liptovský Mikuláš a ďalej. Čaká ma prejazd mestami a obcami až po ukončenie v Ružomberku, čomu sa prispôsobujem a vytŕčam lakeť z okna.

Imidž, ktorému som dnes prišiel na chuť, má podobu auta. Elegána, ktorý so svojimi hliníkovými diskami, laminátovými nárazníkmi, jedným bočným späťákom, hlasným prejavom a rozkošným výrazom tváre dokáže plnohodnotne naplniť každý jeden deň radosťou. A tak chcem žiť. Radostne. Šoférovať a počuť, tlačiť pedál a čítať povrch, zosúladiť sa v jedno a žiť v prítomnosti, no zároveň byť súčasťou fantazíjneho príbehu.