Stakčín - Ulič

Poznáte ten pocit, keď sa dostanete na koniec cesty a zistíte, že tam ani zďaleka nekončí? Presne rovnaké “deja vu” mi preblesklo hlavou, keď som prechádzal obcou Stakčín, povedzme to rovno, na najďalekejšom východe Slovenska. Krivka 74-ky ma automaticky ťahala k hraniciam, priamočiaro na koniec krajiny. Nenápadná odbočka z okresky smerom doľava však predstavovala omnoho viac ako len koncovú tabuľu obce. Mapu príliš neskúmam a bočím, respektíve pokračujem rovno pomedzi domy zaliate letným slnkom, ako sa na dedinskú idylku patrí. Civilizácia skončila a mňa víta náruč Polonín - jedného z národných parkov. Štíty som ani neočakával, no príchuť divočiny mu tiež nemôžem odoprieť.

Po pár začiatočných zákrutách sa škriabem na kopec popri vodnej nádrži a keď už-už dúfam vo výhľad na pokojnú hladinu nádrže, séria utiahnutých, rýchlych a predovšetkým zábavných zákrut ma sťahuje svojím smerom. Cesta ponorená v lese, s opornými múrmi začína stúpať k priesmyku. Jeho prejazdom akoby spolu s cestou razíme vpred pomedzi skalné steny a nasleduje prudšie klesanie dobre naklonenými, ako inak, zákrutami. Kĺzam sa do mierneho ohybu a prudko doprava to ťahám k dvom ostrým vracákom. Prechádzam sedlom Karcaba (500 m n.m.) a prehupsujem sa na druhú stranu kopca.

Pokojne dochádzam do dediny a zároveň chladím motor po akčnom úseku za mnou. Že ho môžem prirovnať k bobovej dráhe je jasné, ale to že sa nachádza na 558-ke, to z google maps nevyčítate. Za obcou sa na úplne novučičkom povrchu nemusím vôbec obmedzovať a všetkých miestnych dôchodcov hrdinsky nechávam za sebou. Táto cesta si jednoducho pýta svižný a plynulý prejazd. Po niekoľkých kilometroch plných šťavnatých ohybov a rýchlych roviniek vchádzam do obce Ulič, kde to dnes pre mňa naozaj končí. No čo je pre niekoho koniec, pre iného môže znamenať začiatok. Predovšetkým tu, kde nedávajú dobrú noc líšky, ale hory plné vlkov.