Uloža - Brutovce

Dnešná doba plynie rýchlo. Nové dizajny vznikajú každú chvíľu a my si na ne musíme zvykať, so starými sa lúčiť. Je to proste tak a hlavy kreatívcov a dizajnérov bežia ako také motory na plné obrátky. A modernizáciu odráža aj fakt, že na našich cestách začína pribúdať množstvo nových elektromobilov a hybridov a s nimi aj nové, dynamicky sa tváriace predné masky. Čím drsnejší pohľad v späťáku, tým ekologickejší motor pod kapotou. A jeden taký dravec pristál na týždeň aj v mojej garáži.

Vyšportované línie, zhmotnená elegancia francúza, mohutný zadok a jedinečné nové logo, ktoré ešte viac zvýrazňuje charakter značky. V mestskej divočine či na parkovisku sa o povahe vozidla veľa nedozviem a preto lovím v pamäti okresku, ktorá nakŕmi šelmu a aj šoféra nechá “živého”. Premietam si v hlave mapu Slovenska a dlho zanedbávané Levočské vrchy mi mávajú z diaľky. Jasné. Uloža. Nenápadná obec za Levočou, pri ktorej si po ceste do najvýchodnejších kútov môžete pokojne spievať - “...this is the best part…”. Pretože odbočkou k nej sa dostanete na zaujímavú trasu plnú zákrut, vlniacich sa plání a polí popri ceste a pokojnú atmosféru, kde vy môžete byť ten ručiaci divoch.

Vychádzam z Levoče a odpájam sa z 18-ky smerom doľava na výstup po 3204-ke a po krátkej rovinke obklopenej zeleňou začínajú prvé obliny. Po tiahlej zákrute prechádzam už otvorenou krajinou a šantivo sa doťahujem s motorkárom, ktorý svojím štýlom jazdy a ŠPZ-kou jednoznačne patrí medzi domácich. Nový asfalt očividne pritiahol viac šoférov, ktorí jazdia len pre radosť. Pri prameni svätého Jána sú výhľady omnoho čistejšie a vzdialenejšie. Za obcou je to priam dokonalé, doslova mám na dohľad kúsok zo všetkého. Vysoké ihličnany občasne spestrujú ďalšie kilometre a striedavo s lúkami vypĺňajú okolie vozovky.

Postupné klesanie ústi do jemného údolia a obce Vyšné Repaše a následne cez Nižné Repaše. Jemné vlnovky v podobe plynulých zákrut nepredstavujú až takú výzvu a Pežotka ich graciózne hltá jednu za druhou. Nestráca pritom výkon, komfort ani eleganciu, ktorú asertívne obtiera o zraky dedinčanov. Číslo okresky sa mení na 3214. Za Oľšavicou sa okreska stáča doľava a smerom nahor vedie k vysielaču. Na chvíľu zastavujem, schovávam auto medzi súmerne sa vlniace klasy a vychutnávam si pohľad na polia, kopce a celkovú panorámu krásnej prírody. Cenná chvíľa venovaná krajine, pretože za zákrutou sú Brutovce a výhľady budú nedostupnejšie. Za obcou schádzam k dvom vracákom popri vystavanej kamennej stene. Hlavu mi zamestnáva plynulý polkruh, ktorým spoločne kopírujeme cestu, koniec steny aj krajnicu. Ani sa nenazdám a trojuholníková tabuľa požaduje výber smeru. Tak teda doprava, kde ma 3216-ka potiahne smerom na Spišské Podhradie. Posledných pár záhybov prevetrávame a radosť z jazdy je obojstranná, súdiac podľa dokonalého splynutia podvozku s vozovkou. Smerujem priamočiaro k Spišskému hradu a úsmevne sa pýtam sám seba: “Koľkí si môžu povedať, že v Levočských vrchoch venčili ozajstného leva?”