Warm-Up

Teplejšie počasie v posledných týždňoch navodzuje pocit, že už je ten správny čas na to “prvé prevetranie”. Ešte nás však tie chladné okresky nevítajú tak vrúcne, ako by sme chceli. Ale ako sa hovorí: “Kde je vôľa, tam je cesta.”

Keďže som zazimoval v novootvorenom priestore štúdia Pro-Detail v Ružomberku, kde sa mi o auto aj detailne postarali, napadlo ma, že nebudem plánovať vzdialenejšie trasy, ale vyrazím na cestu domov miernou okľukou. Bočím teda na Dolný Kubín a 59-kou obchádzam prvé kúsky stavby budúcej diaľnice. Nízke kopce sa prelínajú jeden cez druhý a pozostatky zimy v podobe snehových škvŕn nasvedčujú, že v tomto kraji jar prichádza omnoho neskôr ako ukazuje kalendár. Útulne pôsobiace okolie objíma cestu pekne osadenú a jemnými vlnkami raziacu si v krajine svoj smer na sever Slovenska. Čerstvo pôsobiaci vzduch a chumáče snehu v pozadí výhľadu, ktoré akoby z deravej periny vysypalo skákajúce dieťa, sa ma snažia odstrašiť od tejto lokality, ja sa však miernym klesaním približujem k mestu rovnako odhodlane, ako sa steny kopcov postupne približujú ku mne.

Za Dolným Kubínom pokračujúc už po okreske číslo 70, si užívam hrkot (spev) motora, ktorý podľa mňa k pravému pôžitku z jazdy patrí a zvuk neutíchajúceho žmoliaceho sa štrkoviska pod kolesami pri každom ich zábere. V takýchto chvíľach som vďačný za ochranné fólie, ktoré autu počas zimného spánku dopriali v detailingovom štúdiu. Rovnako prehodnocujem šantivý tik v nohe opierajúcej sa o plynový pedál, nakoľko fólia by ma pred prítulnými zvodidlami nezachránila. Hľadiac na kontrolku na palubovke ukazujúcu príjemných 6 stupňov a zároveň na predné sklo, na ktorom si snehové bodkočiarky maľujú svoj vlastný svet, začínam pochybovať o funkčnosti teplomeru. Možno ho prehrieva tá radosť z jazdy, no je škoda, že zimomravé Cup 2-ky majú momentálne iné pocity. Povrch cesty, na ktorý by sa radi nalepili, totiž vzdoruje poriadne vlhkým nánosom.

Pri Kraľovanoch sa napájam na 18-ku smerom doprava, popri Váhu až k vodnej nádrži Krpeľany. Na mape cesta vyzerá ako vlnka, naživo ako čarovný kraj. Pomyselne súperím s vlakom po pravej strane, ktorý sa znenazdajky a podľa mňa neférovo vnára do tunela. Po chvíli sa koľajnice opäť ukazujú na svetlo, no môj zrak na tejto pohodovej ceste s jemnými a natiahnutými zákrutami priťahujú obrovské biele labute na druhej strane, kolísajúce sa na hladine nádrže ako marshmallows. Míňam odbočku na diaľnicu a pokračujem ďalej po okreskách pri väčších mestách, čo sa odzrkadľuje aj na množstve áut na ceste. Úľava prichádza, keď sa za Martinom odpájam na Príbovce a po 519-ke pokračujem až k odbočke na Kláštor pod Znievom.

Zostavám na ceste osamotený a plný očakávaní, čo ma na najbližších kilometroch na jednom z najkrajších lesných prejazdov čaká. Predpokladal som, že cesta nebude udržiavaná a vyhnem sa štrkotaniu v podpalubí. Z tohto omylu ma vyvádzajú prvé stúpajúce kilometre, kde okrem snehových zábran zaberajúcich krajnicu prechádzam doslova po tonách kamienkov. Tempo v tomto prípade nebude vražedné ako spomínajú v tom seriáli, vidím to skôr na rolu v spomalenom filme. Táto okreska má však svoje čaro v akomkoľvek počasí a ročnom období, takže si vychutnávam zákrutu za zákrutou. V najbližšej obci Klačno sa odpájam doprava po hlavnom ťahu (64-ke) smerom na Fačkovské sedlo. Cesty, ktoré dôkladne poznám a nádherná príroda okolo tvoria dokonalý pár pre šoférov ako som ja.

Vyfrézované klesanie zo sedla mi pripomína, že niektoré veci sa nemenia a musíme si na to jednoducho zvyknúť. Zo 64-ky sa odpájam do Čičmanskej doliny, kde popri občasných betónových stenách a potoku vedľa cesty, nájdete aj rýchle zákruty, priliehavý povrch a rovinky na ten správny rozbeh. Po niekoľkých kilometroch malebnou dolinou a miernym kopcom prichádzam na križovatku priamo pod Strážovom. Toto miesto sa už stáva povinnou zastávkou na fotenie ako kedysi strecha Ikea parkoviska. Ja bočím doľava a predlžujem cestu domov. Cestou tretej triedy sa dostávam k 574-ke, ktorá prechádza sedlom pod Homôlkou a pre mňa končí v Ilave. Úsek plný spomienok prevetrávam s istotou a pevným stiskom volantu, bez zbytočných bŕzd a svižným tempom, akoby tu neplatili fyzikálne zákony. Je to klasika, ktorá vždy splní moje túžby po zábavnej a v istom ponímaní aj surovej, plnohodnotne šoférskej jazde. To je to, čo mi prúdi v žilách a bude mojou súčasťou, nech už budem sedieť v akomkoľvek vozidle.